Z uruguajskej pevniny opäť na more, zvítavanie s novým tímom
Kedže na Auroru som nenastúpila, trávila som pár dní v Uruguaji a čakala na Global. Bola to oáza krásy, o ktorej viac napíšem neskôr.
Čakajúc na autobus smer severovýchod mi pípla správa od Dannyho, že Global Surveyor práve hlási príchod v prístave Punta del este – juhozápad. Bola som tak 4 hodiny autobusom od prístavu, lístok smer Chuy a mala tak 3 pocitovo veľmi dlhé minúty na kúpu jediného lístka v ten deň na opačný smer. Inak by som sa už nedostala do prístavu včas.
Telo sa bez rozmýšľania otočilo a už som sedela v buse späť. Lákalo ma to, prečo som originálne prišla. Nastupujem a mám motýliky. Plavba s novým tímom na palube legendárnej lode Global Surveyor ~ pod krídlami spoločnosti Go West Sailing, ktorá podniká dobrodružné výlety do Antarktídy, Patagónie, na Island atď atď. Takisto robia kurzy RYA na Kanároch a v Škótsku, takže ak Vás to láka, hej rup šup. Ja plánujem zoficiálniť vedomosti už tento rok, tak mi držte palce.
Posádka, prípravy, ide sa
Keď som druhýkrát kráčala prístavom v Punta del este, prišlo mi to, že už som tu nejako často, v priebehu pár dní 😀 Už z diaľky na mňa na modrej hladine svietila červená Global Survejka. Libor, Akram a Mark prešlapovali pri lodi a chystali sa na odchod do mesta, nákup a večeru. Položila som svoje veci do kokpitu, zoznámila sa s chlapcami a smerovala spoznať ostatok posádky do reštiky.
“Rád Ťa vidím” boli prvé slová od kapitána Romana v reštike Capibar, kde som si dala svoju poslednú uruguajskú chobotničku. Pokecali sme s Jarom, ďalším členom posádky a Alešom, ktorý bol na odchode domov a po spoločnej ceste z Chile s Romanom. Museli sa vysporiadať s faktom, že sa niečo porouchalo v prevodovke a práve preto sa to celé natiahlo. Kapitánske kompetencie vrámci ďalšieho ocean delivery sa presunuli z Aleša na Romana. Neskôr sa k nám na večeru pridala aj Quetu, a Alex z Rusarcu. Poputujú spoločne do Itajai na Auroru, tak sú ešte v prístave. Kým sme odpochodovali na loď, ešte sme prehodili pár pevninových slov.
Roman nám uzrejmil ako to chodí na Globalke a dohodli sme sa na tom, že sa budú dodržiavať určité veci, ktoré som popisovala už pri Amazone alebo Zukine. Bezpečnostné opatrenia sú v podstate rovnaké všade. Ako sa predpokladalo, teploty sú už letnejšie, takže dlhé veci idú bokom a šetriť si ich budeme na bezsenné noci na oceáne.
Nové smeny, kuchtenie, dospávať sa bude inokedy
Je nás 6 kúskov – 1 Brit, 2 Česi a 3 Slováci. Šichty si teda delíme po dvojiciach. Ja najmenej skúsená s kapitánom a ostatní taky pěkne ve dvou. Časovo to vychádza trošku kratšie, takže bude cirkadiánsky cirkus upgrade 😀 Dospávanie treba nechať na pevninu a nachystať sa na 4 hodiny kukáme a ďalšie 2×4 hod delíme medzi prípravu jedla, veget a spánok. A tak dookola. Bez zastavení, máme zpoždení.
Prvú šichtičku ideme mať o 1 ránko, takže navaríme a ideme si predbežne lahnúť. Oddychovať na povel som sa začala učiť na Zukine a prehadzovať režim je celkom záhul. 6 hodinové šichty, 5 dní normál spánok na pevnine a teraz 4ky. Buahahah. Ako všetko, keď sa to často praktizuje, dá sa. Každopádne prvé cca 3 dni som bola taká rozhabarkovaná jak šľak. Treba si zvykať na pohyb o 3 styčných bodoch, naklonenej rovine a spánok, či je noc, či deň 😀
Recepty sme súkali na základe krátkych, takmer neviditeľných, rozhovorov, ktoré netrvali tak dlho ako na pevnine. Nie je 300 reštík na výber, treba sa kuknúť, čo ostalo a naplánovať tak, aby bolo z čoho aj ďalšie dni a malo to zmysel. Nie vždy sa dá všetko zmanažovať tak, aby sa nič nevyhodilo, ale robí sa preto na lodi maximum. Neobišli sme sa bez curry, palaciniek, pečeného mäsa. Vločky na raňajky mali úspech len u pár ľudí, niektorí tomu hovorili horšie ako vtáčí zob 😀 Hneď tu hľa na prvej fotke, sa chalaňom podarili aj Al dente cestoviny. Jakživ sa prilepili aj na dvierka, takže approved.
Uvarili sme si kukuricu, spravili guacamole a uštedrili sme si aj zemiačiky s maslom a bylinkami. Závitky, syry, párky. No a ja som si vymyslela, pri robení palaciniek {čo by mohla byť akrobatická disciplína vo vlnách :D}, že si ich naplním Philadelphia krémom s medom a citrónom. Najhoršie je, že mi to ostalo, aj keď sa už po palacinkách zaprášilo, praktizovala som tento kalorický zvyk lyžicou kedykoľvek 😀 Zatiaľ najväčší výkon bolo spraviť obloženú misu v náklone 45 stupňov 😀 Dúfala som, že si to niekde natočím, ale nebolo kedy ani ako.
Hojno na vzdelávanie, 1 spánok niekedy vyrieši všetko
Keď sme videli kapitána so sluchátkami, znamenalo to, že sa spája s pevninou. Nemali sme pri ňom núdzu o vzdelávanie, čomu som sa ja náramne tešila. Všade som sa tískala, nech neumriem sprostá 😀 Z ruštiny a španielčiny sme prešli do angličtiny, čestiny a slovenčiny. Čím viac jazykov a komplikovanejšie, tým lepšie pre mňa. Markovi som prekladala naše táraninky ako sa dalo a myslím, že každý sme v podstate po pár dňoch hovorili bilingválne. V jednom jazyku by to bola nuda a moja pamäť by mi to ani nebrala. Nakoniec si to aj tak v duchu volám po svojom a prispôsobujem sa tomu, s kým budem plachtiť. Bowline, 8, double sheet, posúvne lanko, obalovač na plachtu a pod. 😀 Samozrejme kapitánovi a posádke len správne výrazy, šetrí to čas aj nervy.
Postupne sme sa všetci zladili a našli si režim. Nikdy to nie je ideálne, takže sa musel kapitán tradične opakovať. Asi je to daň za prácu s ľuďmi, predsalen nie sme stroje a občas aj pri najlepšej vôli sa niečo tu-tam zabudne. Je to také tragikomické, že sa vždy vysvetľuje, ale aj tak to nejde nikdy hladko. Popri počasí, technických veciach, bezpečnosti, riešia ešte aj panáčikov na lodi a ich stav. Prvé dni, ktoré boli pre mňa echt náročné vrámci presunov a zmien.. ma nechal kapitán vyspať sa trošku viac pri jednej smene a cítila som sa ako vymenená.
Problémy sú príležitosti niečo nové vyriešiť
Po tých pár míľach, čo som mala možnosť byť súčasťou posádky, musím zhodnotiť, že zručnosť o šmaku McGyverovym sa kapitánovi na lodi náramne zíde. Chalani boli koumáci a Roman sa v tom priam vyžíval. Ako dlhodobo a efektívne niečo opraviť. Ako to spraviť tak, aby to malo zmysel. Čo máme na lodi, čo sa dá použiť na opravu.
Občas nás nechal vytrápiť, s tým že v nás podporoval improvizáciu a občas rovno vysvetlil ako na to. Verím, že to záviselo od toho, ako veľmi je niečo urgetné, tam sa vysvetľovalo a keď bol extra čas / bola to nejaká hračka, tak bol priestor na vymýšľajdy a vlastnú kreativitu.
Ako spieva Jules Ahoi v jednej pesničke “we grew under the low light”…
Po ceste sme mali všelijaké šmakiny, s ktorými sme nepočítali, ale ako vždy, vynašli sme sa. Službu vypovedal prístrojček, ktorý nás spájal s pevninou. Roman s Liborom sa s tým babrali a vyzeralo to ako “tu kábel-hen kábel” alebo “vyderžaj pijanier” z Pelíškov. Murphy urádoval hlavne vtedy, keď sme o 1 v noci, už boli jednou nohou každý vo svojej kajute, odovzdávali sme smenu a akurát sa porouchalo niečo s kormidlom. Vyriešili sme to, no museli sme dávať pekelný pozor, čo sa deje naokolo. Vtedy som vonku prvýkrát videla svetelné označenie lodí s nebezpečným nákladom.
“Čím dlhšie ideme, tým ďalej sme” neplatilo, keď nám pomaly dochádzal dieselík a ani s vetrom to nebolo bohviečo. Vtedy sa ukázali danosti kapitána narábať s počasím a zopakovali sme si manévre z kapitoly “ako chytiť takmer neexistujúci vietor”. “Diesel ma netankuje” bola hláška, s ktorou sme sa s tým humorne vysporiadali, keď bolo po všetkom.
Nespolupracujúci autopilot bolo asi jediné, čo sme si nakoniec odmakali až do konca, lebo sme nemali na výber. Niečo obdobné ako s Gascogne crew v Biskajskom zálive. O to boli smeny menej nezáživné a viac sme museli spolupracovať a kalibrovať napr. potrebu ísť na WC so svojím parťákom 😀 za dažďa nehovoriac, proste cibrili sme si kormidelnícke zručnosti 😀
Z Punta del Este do Salvadora | Uruguaj ~ Brazília
Ďalšie zázračné chvíle, ako ryby vo vode
Dnes je taký deň v štýle “keď nám už fúka minimálne jemne, tak aspoň úplne oproti” 😀 Ideme 3 uzly, čo je pocitovo ako 50tkou po meste. Počasiu nerozkážeš. Trošku sa plánujeme odkloniť od pevniny, aby sme mali menšie vlny a naopak chytili silnejší vietor do plachiet.
Každá smena si zažije niečo iné. Jednému prší celý čas, inému sa niečo pokazí, ďalší vidí dúhu, iný planéty zoradené pod sebou, krásny výhľad, tichú hladinu, veľryby alebo lietajúce ryby. Oceán je štedrý. Občas bolo more rozbúrené a občas pripomínalo hyperpokojnú petrolejovú vodu. Teploty sa zvyšovali a pomaličky ale isto sa v kajutách spalo náročnejšie. V skratke, začína byť hic {neviem, či mäkké alebo tvrdé}. Vánok chutil o to lepšie, keď sme mohli pootvoriť okná. Je to taký dotyk z lásky, keď sme v pásme, kde je pekelná Brazília.
Jeden deň sme sa dokonca zhodli, že bol neskutočne intenzívny, aj gastronomicky aj zážitkovo. Začalo sa to praženicou od Romana, ktorá ma teleportovala do detstva vzdušnou čiarou. Chleba sme napiekli, rybu chytili, kúpali sa v oceáne, palacinky boli aj sme si zaspievali. Pozerať sa na oceán je pasia, avšak zastaviť loď, keď to má zmysel a šlahúť sa do vody, to je iná kávička. Hlavne v tých brazílskych podmienkach, keď už sa skrývame do tieňa ako sa dá. Konečne prišiel čas aj na moment, keď sme si skočili a bolo to žúžo.
Ďalšia smena od 4am do 7am, vzhľadom na čas a pokročilý deň, bola taká jemne psychadelická. Na oblohe sa zase čarovalo a pri tom výhľade mi ostalo úplne jedno, že sme vstávali ešte pred sliepkami. Konečne boli dni, kedy som smelo nechala zdriemnuť kapitána aj ja. Výhľadom som bola nabitá tak, že mi trhalo kútikmi a keby na mňa napoja celú Sydney, tak svieti nepretržite mesiac. Uznajte sami.
Zápotky, spev, pohodička
Už sme za polkou a ako to chodí s pribudajúcimi dňami pribúda aj interného humoru, srandičiek a súvislostí. Myslím, že veta z Jarovej dielne “Vieš čo, neviem ti to takto rovno z hlavy povedať”, sa stala oficiálnou odpoveďou na všetko v prípade, že sme sa o niečo nechceli baviť alebo na niečo konkrétne odpovedať 😀
Takisto, keď nám niečo nevyšlo podľa plánu, tak sme mali formulku “Prehlasujem to za svoj zámer” a keď sme boli úplne hotoví, tak sme vytiahli smiešnofrázu “môžete mi veriť, neklamem prvýkrát.”
Na južnej pologuli je pochopiteľne veľa vecí otočených naopak a ako sme tak sledovali v noci oblohu, zamýšľali sme sa, že asi aj mesiac dorastá v Cčku a ubúda v Dčku. Snažila som sa upravovať fotografie, ale asi počkám na pevninu, na toto jediné tu naozaj nemám mozog.
Ja si budem pamätať hlavne deň, keď pršalo a ja som nemala smenu + bolo navarené = veget. To som si išla na bow len tak do dažďa. V Ushuaia by mi to ani nenapadlo, ale toto boli už naozaj tropické teploty a priam sa mi to pýtalo. Neviem popísať ten stav blaženosti, tak som si aspoň spravila pamiatku s vlastnoručne vyrobeným tričkom, ktoré hovorí samé za seba.
Južný kríž nad hlavami, vánok namiesto vetra
Aj počas tejto plavby sme o delfínov nemali núdzu a tým, že loď bola oproti Amazone menšia, som bola od nich neuveriteľne blízko. Foťák oddychoval menej a nie všetko mám zachytené, no aspoň čosi vizuálne som si chcela ponechať:) Tu je k dispo aj najkrajší moment v podobe videa.
Teploty v noci už nemohli byť ideálnejšie. Lietajúce ryby nám pristáli aj na lodi a južný kríž som s podvihnutými kútikmi sledovala každú noc. Je to krásne ako nás na oblohe sprevádzal.
V duchu hesla “keď sa nehýbem, nie som to ja” som si počas pokojných nocí tancovala s hudbou v ušiach. Fičala som si niekedy dobre dlhý loop na na Boo Seeka. Teplý vánok mi v rýchlosti preletoval vlasmi a zalievala ma spokojnosť. Ručné kormidlovanie malo za následok aj to, že ten kto nekormidloval, si aj zdriemol. V noci počúvam album Odpovede od Autnera a latam playlist, ktorý je polepený autormi ešte od ľudí z Amazone.
“Tancovať s hudbou v ušiach, vetrom vo vlasoch a kopírovať svojím telom pohyb vĺn, je ultimátne privilégium.“
Práca volá, termíny crossingov nesedia, ostávam v Brazílii
Že budem mať možnosť Atlantik crossingu som vedela, ale že bude táto možnosť hneď na 3 lodiach, mi ani nenapadlo. Dalo by sa ísť s Survejkou, aj Aurorou, ktorú z Rusarcu dali von z vody v Itajai alebo nevystúpiť a ísť rovno s Amazone. Keďže od mája ma doma čaká svadobná sezóna a popri dobrodružnej povahe vo mne drieme aj veľká zodpovedníčka, nešla som ani s jednou a povedala som si, že si to na mňa hádam počká a pred tým svojím srdcovým neujdem.
Dúfam, že sa to udeje v blízkej budúcnosti, ktovie možno už aj s viac vedomosťami a kurzom RYA v rukách. Lebo však vo svete, kde sa dá nasledovať čokoľvek a kohokoľvek, treba nasledovať to, čo nás presvecuje zvnútra a sála na všetkých navôlkol. Ako Brene Browne hovorieva, odvaha > komfort.
Pred príchodom som už spala vonku a bola som taká unavená, že som sa nevládala pri efektívnej myšlienke “spalo by sa ti lepšie, keď by si si pod seba niečo dala” pobrať po matrace. Spalo sa bez nich ako na dereši, ale čerstvý vzduch stál za to a pozerám, že som ho ládovala rovno na opernú speváčku aj cez ústa. Pomyselná kajuta na decku v štýle “Morský vánok – lepší spánok” ma sprevádzal až do prístavu a s matracmi si to neviem vynachváliť.
Blížime sa k Salvadoru, Brazília.
Pridávame jib a pôjdeme len na plachty. Poprosíme posledný deň vetrík a prúd, čo nás popoženie, nech máme dosť paliva na manévrovanie v maríne.
Objednávku sme odoslali a tak aj bolo. Do Salvadora prichádzame za tmy, v maríne sa im nejakú loď takto nadránom moc prijímať nechce, takže ostávame na kotve a zobudíme sa tak do nového rána. Aj to má svoje čaro. V maríne sme samozrejme leteli na wifinu, aj keď vetu “Och ako mi je offline dobre” môžem dávať asi do každého článku 😀
Za svoj najvačší úspech považujem, keď si viem užiť dnešok.
🤍 🌊 🇧🇷 ✨ ⛵️ 🕊 😍 🧜🏻♂️
Ako sa hovorí, na dobré sa dlho čaká. Na Global som si síce počkala 2x, no stálo to za to. O to viac, že som si zakúsila vedenie kapitána v rodnej reči, mala pri ňom pocit, že sa vie o všetkom otvorene porozprávať a čokoľvek sa dialo, vedeli sme, že to nakoniec dobre dopadne. A to je na lodi po psychickej stránke základ. Naťahujeme vlajku a po formalitách sa ide na pevninu, kde sa ako posádka rozpúšťame.
Brazília sa ide udiať v štýle “dejate llevar” nechaj sa unášať, lebo booknuté ani naplánované nemám nič. NULA, BUAHAHA. Tak uvidíme 🙂
Ak by ste nejaký takýto zážitok zvažovali aj vy, dajte vedieť, rada poradím 🙂
“It is not the strongest or the most intelligent who will survive, but those who can best manage change.” ― Charles Darwin
