Posádka
Prvý večer som kapitánovi Danielovi na želanie (nejakej slovenskej hudby) hrdo pustila Korben Dallas a veľmi sa mu ľúbilo. Daniel je mega kapacita, má jasné pravidlá a fajnový zmysel pre humor. Ideme sa tu už po pár hodinách urehotať do kolien, napriek tomu každý vie, kde má hranice a cítime sa tu príjemne.
Je nás dokopy 12 a čaká nás cca 1607 námorných míľ. Posádku tvoria Rusi, Ukrajinec, Slováci a Argentínci. Ženská zostava som len ja a Pau, služby máme na striedačku, každá v inom tíme, ktoré vedie Nikita, first mate. Ja som s Peťom, Pau je s Tuitim. Striedanie hliadok je nastavené na každých 6 hodín. Počas nasledovných dní sa teda budeme starať o seba navzájom, náš tím, bezpečnosť, všeobecnú pomoc a potrebné čiastkové opravy.
Ľudia ma odjakživa fascinovali. Rada ich zo záujmu pozorujem a niekedy by som mohla o jednotlivcoch písať články. Na lodi je to ešte zaujímavejšie, lebo ako som písala, všetko je tu zrýchlené, aj keď sa paradoxne zdá, že čas sa tu stratil. Procesujeme tu veci inak a všetko je pocitovo saturovanejšie. Úžasné na tomto tíme je, že základnou posádkou je tu vybudovaný pocit domova a bezpečia. Žiadne tenzie, ani keď sa niečo nečakané deje. Všetko plynie, každý je špecifický, sám sebou a nikto nikomu nepotrebuje vyhovovať. Takéto prostredie je nákazlivé, v dobrom.
Príprava je 90% úspechu, morské panny negrcajú
Oboznámili sme sa s osobnými hodnotami kapitána a bezpečnostnými pravidlami, ktoré sú na lodi sväté:
- 3 kontaktné body pri pohybe,
- menej je viac,
- naberať si jedlo, tak aby sa nedalo ani pri prudšom pohybe vyliať,
- kráčanie s horizontom, zatvorené okná pri plavbe,
- toaleťák, systém na záchode,
- smútok je zakázaný a shitné myšlienky ešte viac.
Osobne mi 6 hodinové šichty vyhovujú, lebo ich máme hodinovo nastavené 6-12 a 18-24. Východy a západy check. Aj sa vyspím, ak nie je nejaká pohotovosť, aj vstávam so slnkom. Cirkadiánsky rytmus sa mi napriek celkom znesiteľným šichtám aj tak pretavil na cirkadiansky cirkus 😀
Viac vecí je tu špecifických. Hlavnú plachtu dvíha x ľudí. Nemáme tu višnu {otočná páka}, takže sa lano ťahá manuálne. Mali sme kamerku, ozrutný radar, tablet, Navionics, softvériky, takže ako Nikita hovorieval “night watches for lazy bitches” 😀 A keď nič nepomáhalo, tak stále prišiel na rad skúsený kapitán, ktorého treba zobudiť vždy keď si nie sme niečím 100% istí.
Na vlny som si musela po búrke zvykať a podarilo sa mi prvýkrát dogrcať. Smiešne bolo, že som to držala ako hluchý dvere, pretože mi nikdy ale nikdy nebývalo zle, takže som presvedčila samu seba, že morské panny predsa negrcajú. Asi 5 minút na to vyšiel argentínec Tuiti {taký free spirit} a hovorí: cííí, ale to letelo zo mňa. Tá jeho ľahkosť bytia ma odbremenila. Pozrel na mňa a zhodnotil, že by som to mala pustiť tiež 😀 Čo Vám poviem, nie je čas riešiť hrdosť, je to tu La vida pura. Nechám si tu Tweetyho ako pripomienku.
Klepanie po dreve, multikulti a kopec srandy
Aspoň zo skúseností, ktoré zatiaľ mám, to vnímam takto. Na plachtení je krásne to, že keď sa niečo poserie, nehľadá sa vinník, pracuje sa tímovo na riešení a tak ako pri potápaní, panika zásadne nepomáha. Ten oceán je predsalen taký urýchľovač uvedomenia (pre mňa určite). Nie je to ako na pevnine a cena za paniku je na tomto nestabilnom povrchu príliš veľká. Tak si to nejako podvedome nosíme v sebe a každý si rozmyslí, či niečo neskontroloval alebo odflákol.
Daniel podčiarkol dôležitosť toho, že shitné myšlienky sa tu manifestujú svetelnou rýchlosťou. Oceán akoby vedel vycítiť zlý mindset a vždy keď niekomu napadlo pochybovať alebo mať katastrofické scenáre (a nebodaj to povedal nahlas), tak si musel zaklepať na drevo. Doplnil k tomu teóriu o mozgu, že cez klepkanie ruky sa nervovými zakončeniami vyresetuje shitná myšlienka v mozgu. Ak sa to aj nedá vedecky dokázať, je mi to jedno, ako placebo to funguje výborne 😀
Multikultúrne prostredie je bohaté na brepty a srandu. Takú, ako sme si v tomto zložení zažili tam, si budem vážiť navždy. Učili sme sa navzájom základy ruštiny a španielčiny. A ujasňovali si, čo sa ako volá v ktorom jazyku, aby nám netrvalo dvíhanie plachty 3 dni. Keď sa zakričí, nech všetci vedia odkiaľ vietor fúka. Doslova 😀 Zamýšľam sa, ako sa asi učí ruština španielom, lebo pre nás je to celkom podobný jazyk, no keď som ich počula skúšať, znelo to mega zlato. Každý znie zraniteľnejšie resp. mladší, keď hovorí v inom jazyku 😀
Priemernú rýchlosť máme 6 uzlov a ja premýšľam nad rozhovorom s Dimom, ďalší člen posádky. Utkvel mi v pamäti rozhovor o tom, akí boli v Rusku chudobní a nemali ani céčka, ani guľky nehrávali. Smutné aj smiešne zároveň bolo, keď povedal, že si mohli tak maximálne nasliniť guličku z piesku a tú si pohadzovať. To, čo si ale budem pamätať ešte viac… aké je dôležité neobklopovať sa ľuďmi, pre ktorých sme v určitom zmysle príliš. Potom je to zbytočný boj a trápenie.
Večer sme mali chilli con carne a učila som sa hrať s Maikom, ktorý bol zodpovedný za čistotu na lodi, pesničku Wicked game na gitare. Spievali sme si, fúkal vietor a mne telom prebehli zimomriavky z toho, aký sme každý jeden špeciálny a jedinečný.
Šéfkuchár. Mňam do p**i.
Keď som zistila, že na lodi bude aj šéfkuchár, tak sa mi v momente podlomili kolená a oči mi od radosti svietili ešte tri dni. Varenie milujem, ale poviem ako je: keď na lodi popri hliadkach odpadlo, celkom mi to dobre padlo. A čo nám tam servírovali som len kukala. Varia tak dobre, že prvýkrát v živote sa bojím, že priberiem 😀 Palacinky, boršč, empanadas, tuniaková polievka, soljanka, boršč a pre mňa nové raňajky – krúpy s mliekom. Aha, Boršč som napísala dvakrát 😀 No mohla by som menovať. Keď som našla na palube šípkový džem, tak som si zatancovala tanček plodnosti.
Ako fakt. Klobúk dole ľuďom, ktorí varia na lodi. Ja som v podstate plachtila zatiaľ len tak, že sme si varenie striedali vrámci posádky a plánovali, čo sa zje a nakúpi, koľko to asi vydrží atď. Na kotve sa dá, no počas plavby je to väčší nářez. Artur vychádzal zakaždým dopotený ako poctivý kebabár resp. ako po saunovom rituále. Okienko si otvoríš tak maximálne zvrchu, lebo ostatné sú pod vodou. O tom, ako to tam lieta a hádže ani nehovorím. Aj na veľkej lodi. S morskou chorobou do kuchyne ani pomyslieť, ani zpoza rohu nakúkať.
Raz som nevinne prešla okolo kuchyne a zatakovali ma všetky koreničky, ako keby sa v špajzi včera večer na tom útoku dohodli. Vo výške očí samozrejme 😀 Približne 5 min sme s Alexom, ďalší šéfkuchár, umývali všetko, čo bolo od tatarky, čiže VŠETKO. Máme podozrenie, že práve tá rozfofrovala párty a vie sa dostať všade. Niečo podobné ako mačky.
A keď už zdieľam incidentíky, tak to, ako nám vybuchol mliečny koktejlík čokoláda-banán, ktorý Artur s dobrým úmyslom vyšmakoval a zabudlo sa naň, si tu tiež odložím. Murphy neotáľal a trafil skoro všetky lodné dokumenty. A tak sme všetci svorne čistili vstupnú halu a mali o poobednú tímovú aktivitu postarané.
Z Ushuaia do Punta del Este | Argentína ~ Uruguaj
Práca šlachtí, nuda nehrozí, únava graduje, všetci nad vecou
Život plynul a delfíny nás obšťastňovali občasnými návštevami. Prežili sme silné vetry, aj jemnú búrku. Dávali sme dokopy laná, učili sa signály počas nočných hliadok, zdieľali si navzájom svoje skúsenosti, rozprávali cestovateľské príbehy, cibrili ruské pokriky, pozerali fotky z expedícií v Antarktíde, jedli a spali. Návrat k prvému stupienku Maslowovej pyramídy.
Neviem, ktorý deň to bol, ale taký záchvat smiechu sme mali s Jeronimom, mechanik na lodi, keď sme sa učili fonetickú abecedu, že sme plakali a nevedeli sa nadýchnuť. Existujú na to básničky s asociáciami, aby si človek zapamätal písmenko, no boli sme takí unavení, že nám to už bolo jedno. Namiesto Mike to bol zrazu Mariano a neprišiel v Novembri, ale bol z Normandie.
Rádiová abeceda, známa aj ako „fonetická abeceda NATO“, používa slová na znázornenie písmen a účelom je zabezpečiť, aby boli písmená jasne pochopené, aj keď je reč skreslená alebo ťažko počuteľná. Táto abeceda bola vytvorená pre špecifické použitie prenosu správ prostredníctvom telefónu a/alebo rádia, používajú ju piloti námorníci, policajti, príslušníci armády a iní úradníci, ktorú takúto komunikáciu využívajú.
Takisto som zistila, že únava priamo úmerne súvisí nielen s mojou úrovňou angličtiny, ale aj všeobecnou dyslexiou 😀 Normálne sa mi začalo hovoriť lepšie po rusky a španielsky. Príklad skladby mojej vety pri večernej šichte: she wanted to show she, now she shows she what she saw 😀 Doteraz nikto nevie, čo chcelo byť povedané, vrátane mňa.
Foťák oddychuje, a ja s ním. Fotiť som začala až po pár dňoch, keď sme sa všetci oťukali a ja som sa zorientovala v priestore.. asi {určite} som si potrebovala oddýchnuť. Paradoxne o to viac som ľudí, seba aj situácie prežívala naplno.
Ráno sa zmenil vietor z portboard (vľavobok) na starboard (pravobok), tak sme upravovali plachty. Prvýkrát som videla nahadzovanie FOK / foresail / štvorcovej plachty s dvomi boomami, ktoré museli ísť hore paralélne. Pri 7 ľuďoch to bol vrchol rýchleho delegovania a krízového manažmentu v jednom 😀
S Pau sa nám dokonca podarilo dať do pucu hlavnú plachtu… na šiacom stroji, bez manuálu 😀 potom sme ju chceli nahodiť a zabudla som prevliecť jedno očko, tak sme naháňali lietajúco-tancujúce lano pri sťažni. Smiešne na tom bolo, že Dima pustil lano, ktoré držal on, že mi pomôže, a naháňať bolo treba zrazu hneď dve laná. Tak ešte šťastie, že nefúkalo. Inak by sme asi behali ako v Starwars s tyčami a liepali sa po sťažňoch, kto prvý uloví lano … a to všetko pomedzi Danielove laserové pohľady 😀 Teším sa z toho, že sa mi darí konečne neriešiť vlastnú užitočnosť a to, či niekto zbadal moju chybu, poprípade čo si kto pomyslí, a zameriavam sa skôr na to, čo potrebujeme spraviť ako tím.
Malé veľké Zázraky prírody
Dúhy, gradienty, delfíny sa už tiež postupne zaradili do kategórie “už by sa ti to mohlo zunovať a mohla by si o tom prestať vkuse písať :D”
Čo mi ale učarovalo od prvého spláchnutia je svetielkujúci planktón. Bolo to na Zukine, videla som ich privátny tobogán a raz sa nám dokonca podarilo vidieť ich spolu s delfínmi. Taká nočná neonshow. Našla som ilustračnú fotku od Kevina Wolfa.
Lietajúce ryby boli pre mňa novinka, videla som ich vo filme {tuším Kon Tiki}, ale to bolo tak všetko. Naživo mi prišli ako také kamikadze a lietali naozaj odvšelikadze 😀 Zážitok hodný zdieľania, ale odo mňa len slovne, lebo som to nemala energiu mapovať a zachytiť, takže som našla aspoň túto foto od Johna Cobba a ešte tu hľa video z BBC.
Morský vánok je pre mňa najjemnejší dotyk prírody.
Highlight celého tripu bol každopádne južný kríž, ktorý je možné pozorovať len na južnej pologuli. Keď som žila v Austrálii, tak som to netušila. Southern Cross možno nájsť na štátnych vlajkách Austrálie, Nového Zélandu, Papuy Novej Guiney, Samoy a Brazílie. Pozostáva z piatich hviezd v tvare kríža a je najvýraznejším znakom súhvezdia Crux, najmenšieho súhvezdia na oblohe. Južný kríž je pozoruhodný tým, že obsahuje dve jasné hviezdy, Acrux a Gacrux, ktoré slúžia ako pohodlný ukazovateľ na južný nebeský pól, vďaka čomu je užitočný pri navigácii.
Primárna hviezda Južného kríža, Acrux, je 13. najjasnejšou hviezdou na oblohe a v skutočnosti ide o viachviezdny systém. Crux bol prvýkrát opísaný ako samostatné súhvezdie talianskym prieskumníkom Andreasom Corsalim v roku 1516. Portugalci ho pri obletovaní Afriky zmapovali a objavili jeho námorné využitie.
A úplne najkrajší zážitok bolo sledovať mesačné halo nad pokojným zvlneným oceánskym horizontom. Ale to sú tie momenty, ktoré nepostujem, lebo tam som dojatá a prítomná. Hltala som to kožou, očami, ukladala na interné hardisky a foťák mi ani nenapadol.
Zázračné mi príde aj hviezdne nebo a mliečna dráha a všetky tieto šmakiny. Pohľad na nočný oceán z lietadla, kedy kotviace svetlá lodí pôsobia ako hviezdy, je tiež nádherný.
V neposlednom rade je zázračný aj tento tím, tlupa šikovných, odhodlaných a vtipných ľudí, fungujúcich so sebou 10 dní, bez kontaktu s pevninou a plnou dôverou, že sa o nich oceán postará a bude k Amazone prívetivý.
Safe island within, joy around.
Koniec koncov, je to na tých plavbách aj o tom, či vieme nechať niečo odísť
Poniekoľkých dňoch sme to asi okrem Peťa, ktorému žiaľ bolo otrasne, prestali počítať. ETA {približný čas príchodu} sa na striedačku približuje a vzďaľuje. Zvykla som si na tento priestor, dni sa príjemne zlievajú, vraciam sa k primárnym potrebám, neplytvám energiou na blbosti a spánok je viac z fyzického ako psychického vyčerpania.
Och ako mi je offline dobre.
Odstrihnutá podľa potreby a sústredenie sa na krásne nuansy prítomnosti. Akože aj ruka hore a socializáciu môžem, no v tomto je taká pokora a spokojnosť. Keď je pokojné more a nie je to nebezpečné, tak si vždy tak zatancujem spolu s Amazone. Viac cítim rozdiel medzi tým čo chcem a čo naozaj potrebujem. Prehnaná poslušnosť a podriaďovanie sa vytrácajú a viac načúvam sebe.
Daniel nám spomenul, že má srdcový plán ísť na dobrodružnú cestu, najprv severný pól, potom šrégom cez Atlantik, Antarktída a dokoola. Keď nájde správnych ľudí, ktorí ho podporia, tak proste krížom krážom okolo sveta. Sólo. Inšpiratívne.
Život tu plynie vo vlnách aj po kvapkách. Plachtenie je taka zhutnená realita. Za jedeň deň si na otvorenom mori viem prežiť aj 2 emotívne mesiace. Cítim sa plnšie. Cítim v sebe extra priestor, hlavne keď nevládzem a prenechám kontrolu tým hore, dole, navôkol, vnútri. Veď vlastne, vždy je o mňa svojím spôsobom postarané, kdekoľvek som. Spoza horizontu už vykúka pevnina, tak vyberáme ďalekohľady a tešíme sa na točihlav, ktorý sa po viacdenne plavbe určite dostaví.
Pevnina už vykúka spoza horizontu. Blížime sa k Punta del Este v Uruguaji. Pri príchode do novej krajiny sa počas Covid éry dáva žltá vlajka o smaku karantennym. Na pevninvu sa môže ísť, až keď sa otestujeme a splníme podmienky. Bez očkovania do Latinskej Ameriky ani nepúšťali. Zažili sme to aj kedysi s Arnom, pri plavbe v Európe. Inak je bežné, že na lodi sa po žletj vlajke nahodí vlajka krajiny, v ktorej vodách plánuje loď brázdiť. Tá je pritom vyššie ako vlajka krajiny pôvodu, v ktorej je zapísaná loď.
Práve vďala tomu, čo píšem vyššie si spomínam, ako som po tejto plavbe nedokázala zatlačiť slzy na krajíčku, keď som odchádzala. Poviete si, čo však 10 dní, no pocitovo je to ako byť s niekým takú malú večnosť.
Možnosť prechodu cez Atlantik smer Azory, či už na Amazone, Global Surveyour alebo Aurore bola veľmi reálna… no musí počkať, lebo doma mám booknuté svadby. Pár rozhodnutí bolo pre mňa priam sofiinou voľbou, aj keď by sa to niekomu možno nezdalo mega podstatné a životne dôležité. Ja mám občas pocit, že každé, aj to malé rozhodnutie, môže veľmi ovplyvniť celý môj život. Keď sa mi podarí odovzdať a neprehadzovať to veľa v hlave, väčšinou sa cítim pri rozhodnutí správne. Je to ale pre mňa asi najväčšia škola. Napriek všetkému, prekypujem vďačnosťou už za toto tu. Musí to byť cítiť na míle ďaleko.
Opakovala som si, že je dôležité vedieť nechať ísť. A to čo nechám odísť a má sa udiať, si ma nájde. Pred tým svojím neutečiem 🙂 Vylodila som sa oficiálne v Uruguaji, kam po mňa mala prísť pôvodná loď a dobrodružstvo pokračovalo. Punta del diablo bola mojím pár dňovým sanctuary, kde som si prvýkrát v živote bookla hostel. Áno, vždy som to nejako preriešila s airbnb, kvôli súkromiu, cennostiam a tak.. no a tu, som sa rozhodla, že to skúsim. Miesto, kde som sa rozhodovala a pomaly absorbovala celú plavbu som si nemohla lepšie vybrať.
