Všetci traja sú srdcovka
Nebolo to však to jediné, čo mi zarezonovalo na prvý šup. Netušila som, že pod kožu sa mi, deň za dňom, pomaličky dostane strážkyňa Zukini {áno tá zelenina je cuketa} a najvrúcnejšia Arnova spoločníčka ~ Freeda. Je to na slovo vzatá sailorka, ktorá s Arnom prešla niekoľko desaťtisíc námorných míľ a ja som nesmierne vďačná, že som v tejto trojke a neskôr aj obohatenej zostave bola súčasťou niečoho, čo dýchalo slobodou a bolo úzko späté s prírodou. Začali v Austrálii a cieľom je dostať sa až domov do Belgicka, kým nebude tuhá zima.
Tona húževnatosti na počkanie
Príbeh, ktorý som začala žiť bol najmä o akceptovaní života, ktorý sa odohráva vo vlnách, a odovzdaní sa dobrodružstvu mimo mojej komfortnej zóny. Prechod od neznámeho k známemu. O odvahe dôverovať procesu plnými dúškami. Rozhodovanie, plánovanie, kalibrácia očakávaní spojená s nepredvídateľnosťou počasia. Turbulentné chvíle na obmedzenom priestore, kde sa nedá len tak odísť. Spoluvytváranie a dobrodružstvá. Rešpektovanie matky Zeme vo všetkej pokore. Očista pláží a vnútorných pochodov. Odolnosť a prijatie. A hlavne nájdenie dokonalého poriadku v chaose udalostí.
Zukini crew mi do života prišla na konci potápačského zájazdu a mala som sto chutí prijať pozvánku a preložiť si batožinu hneď tam, no rozhodla som sa ísť domov a nerobiť prudké rozhodnutia. Vyzerá, že už som fakt po 30tke 😀 Pri odchode som dostala knihu, ktorá nebezpečne odštartovala fázu plánovania, kedy a kde sa nalodím. Z našich debát vyplynul ako najlepšie riešenie ostrov Rodos.
Dvíham kotvy, o chvíľu aj plachty
Zosynchronizovala som pracovné povinnosti a ládovala do seba videá o plachtení, uzloch a tajomstvách života na lodi. Veci, ktoré potrebujem na plachtenie: opaľovací krém, klobúk, okuliare, vetrovku, protišmykové topánky a vietor. Aaaaa poznať slovnú zásobu. Pre námorníka nie je lano ako lano. Každé má svoje špecifické meno a svoju vlastnú identitu. Aj ten najmenší element lode sa nejako volá a v angličtine to bol celkom záhul. S týmto žargónom teda veľmi opatrne, hlavne keď sa bude jednať o hop alebo trop situácie. Letenky kúpené, logistika na pani. Ide sa na Rodos.
Na dobré sa dlho čaká
Priznám sa, že by mi aj bolo podozrivé, keby sa tak nestalo, ale teda situácia sa začala komplikovať. Zistili sme, že z Turecka do Grécka lode púšťať nebudú a tak som ostala čakať na Rodose. Ostrovné motkanie mi vonkoncom nevadí a s čistým srdcom môžem povedať, že na ten roadtrip budem ešte dlho spomínať, lebo bol iný ako ostatné. Čakanie na to, či sa námorné hranice medzi Tureckom a Gréckom otvoria predstavovali časovo asi tak 2 týždne, pričom každý tretí deň to už vyzeralo, že o 5 hodín dopláva Zukini crew za mnou.
Veľmi doslovne som pochopila, čo znamená tak blízko a tak ďaleko 😀 Keď sme zvážili, že čakať asi nebude cesta, tak to vzal Arno obchádzkou cez Cyprus a proti vetru smer Rodos. Odovzdala som auto, ktoré som si predlžovala každé tri dni, rozlúčila sa s lokálcami, ktorí mi stihli prirásť k srdcu a s neskutočnou radosťou som sa zvítala na palube s Arnom, Freedou a Hedgy {plyšová ježura, ktorá so mnou zvykne cestovať}, ktorú som nechala plaviť sa s nimi, keď som odletela domov. Oj, či som vtedy netušila, aké životné dobrodružstvo ma čaká.
« La mer est peut-être le dernier espace de liberté » : Loïck Peyron
More je možno posledný slobodný priestor.
Nevinné začiatky a pokora
Fakt, že mám rada veci pod kontrolou ma prevalcoval hneď prvé dni. Všetko nové, v niekoho príbytku s teoretickými znalosťami, ktoré mali od zručností ďaleko, som vyškrabkávala kúsky pokory a láskavosti voči sebe samej. Asi to bude trošku trvať, kým mi všetky tie procesy a režim, akým sa na lodi funguje, vôjdu pod kožu. Všetko od všetkého závisí a význam slova plán tu naberá úplne iný rozmer. Keď sa veci viažu na počasie, nedá sa hovoriť o istotách. Je dosť iné pozrieť si počasie na pevnine a na mori. Celá táto premenlivosť sa mi na počudovanie začína veľmi páčiť, lebo mi prináša do každodennosti veci, o ktorých sa mi ani nesnívalo.
“Ehm, máme na ľavej strane {portboard} dosť veľa vody a loď sa nakláňa nejako moc, nemyslíš?”, polonervóznym hlasom som upovedomila Arna o situácii na lodi pridržiavajúc sa pravej strany {starboard} a rozmýšľajúc, či a kde mám vodotesný obal na pas a dôležitosti. So stoickým úsmevom upravil plachty a išlo sa ďalej. Poviem Vám, mala som načítané na kilá, ale osobná skúsenosť s nahnutou loďou je neprenosná 😀 Čím väčší sklon lode, tým väčší rešpekt. Z rodosu na Krétu sme si zažili rôzne situácie, nočné hliadky a s tým spojené prerušované spánky. Postupne mi začalo doklikávať ako funguje premávka na nestabilnom povrchu. Prešli sme si aj to, ako vyzerá možný collision course {kolízia} s tankerom, ktorý sa rozhodol ignorovať v noci plachetnice. Kľudu by ste sa mi pritom nedorezali 😀
Z pozorovania vnímam, že byť kapitánom je obdivuhodná poloha a tzv. rola chobotnice. Musí byť vnímavý na zmeny počasia, na to, čo sa deje okolo, zvuky na lodi a v akom psychickom rozpoložení je posádka a sledovať si pritom vlastné mentálne nastavenie. Najobdivuhodnejšie je pre mňa to odhodlanie námorníkov vziať loď a vyplávať na otvorené more.
Prvé kotvenie a meltemi vetry
Pomaly sa blížime na ostrov Karpatos, kde nás čaká prvé spoločné kotvenie. Karpatos bol dobrovoľno-povinná zastávka, kde sme sa skryli a prečkali vietor v príjemnej zátoke. Anchorages {miesta na kotvenie} sme obzerali dopredu cez Navily a na počasie bola guru appka Windy. Mimo všetkých ostatných appiek a zdravého rozumu samozrejme. Z lode na pevninu nám väčšinou poslúžil dingy {nafukovací čln} s outboardom {prívesný motor} alebo kayak a pádlovačka.
Pri kotvení väčšinou hľadáme opustené miesto pri divokej pláži a v ideálnom prípade také, ktoré je chránené pred Meltemi vetrami. Grécke ostrovy sú známe tým, že tam úradujú v letných mesiach Meltemi alebo Meltemia {množné číslo tohto slova v gréčtine}. Aké sú to vetry? Stručne povedané: silné a suché sezónne vetry, ktoré sa objavujú v celom Egejskom mori. V závislosti od toho, kde sa v Grécku nachádzate, môžu fúkať zo severu, severovýchodu alebo severozápadu. V stredozemnom mori to máme uľahčené o to, že nemusíme sledovať prílivy a odlivy, čo je pri kotvení v oceánskych vodách samozrejmosť. Komu sa dostanem vrámci našej pasáže cez Biskajský záliv.
Arno odistil kotvu, ja som opatrne odšoférovala k miestu, kde sme sa zhodli, aj vizuálne aj podľa appiek, že nezničíme nič na dne a sme vo vyhovujúcej hĺbke. Podarilo sa nám pekne zastabilizovať, dali sme si “lil Anchorage moment chill” {jemné nasatie nového miesta v tichu a kľudovom klbku} a môžeme ísť na pevninu. Fee bude zase celá bez seba a paličku jej bude hádzať celé osadenstvo pláže 🙂
Freeda 🖤🤍
Mali sme pri všetkom svoje potichu dohodnuté rituály. Feefee {čo bola kratšia a efektívnejšia prezývka pre Freedu} naskakovala vždy prvá a celú cestu hypnotizovala pevninu. Keď spisujem tieto veci, nakukujem občas do žurnálu, ktorý som si na svoje pomery veľmi poctivo zapisovala počas plavieb. Boli to práve tie momenty s Fee, ktoré ma dojímali a napĺňali šťastím. Keď ho bolo príliš, mimovoľne som ho vyhadzovala delfínom do vody. Vedela sa tešiť, bola macherka v balansovaní vo vlnách, čítala myšlienky, vyciťovala. Túlila sa presne vtedy, keď sme potrebovali zahriať láskou alebo boli uprostred výmeny názorov. Takou tou typicky bezpodmienečnou psiou láskou. Ja už tým psíčkarom asi veľmi rozumiem to puto.
Priority, nahota a “svoje miesta”
V Covid časoch sme v podstate boli v izolácií a žili doslova na jednej lodi. Keď sme chceli, tak aj ďaleko od všetkého. Zukini bola zároveň, ako to jeden starý námorník na youtube s úsmevom radil začiatočníkom, prvá v prioritnom rebríčku. Ak sa čokoľvek pokašľalo, prvá vec, o ktorú sa treba postarať je to, čo ťa drží na vode. Venovali sme sa jej denne, kontrolovali sme stav motora, stožiarov.. a všetkého ďalšieho, čo viem pomenovať len v angličtine 😀 Sedávali sme vzadu počas presúvania sa a počúvali “ako sa Zuki dnes má”, kde potrebuje pozornosť.
Boli situácie, kedy sme plachtu zašívali aj v noci, predsalen mala už od Austrálie svoje zážitky. Bola to otázka času, kedy pri osudovej vlne začujeme zvuk Zzzzz a vieme aký máme na striedačku večer program. Tak sa aj stalo a s náležitými pomôckami som sa dostala k svojmu prvému zašívaniu. Stručne pre predstavu poviem, že zašívanie hlavnej plachty na plachetnici sa deje s oveľa väčšou ihlou a pocitovo je to ako zašívať linoleum o linoleum 😅
Na prežitie v novom prostredí a zároveň presúvanie sa pomocou vetra, si budem osvojovať ešte mnohé zručnosti.
Horizont a gradienty
Toto kombo je moje najväčšie meditatívum. Pokojne aj preženiem: prvé východy a západy z lode mám vygravírované na očné sietnice. Nadobro. Takto svetlo pre nás čaruje každý deň a zaslúži si moju pozornosť. Gradienty, ktoré tlačia slzy do očí a duša pri nich spieva. Ideálny cirkadiánsky režim tu nehrozí, ale zase “zlatú a modrú hodinku” je nemožné premeškať.
Zlaté hodina je obdobie, v ktorom slnko leží medzi 4 ° pod a 6 ° nad horizontom. Vo fotografickom fachu sa označuje ako prvá a posledná hodina slnečného denného svitu. Modrá hodina pochádza z francúzského výrazu L’heure Bleue. Je to zhruba hodina po západe alebo pred východom slnka. Také tie prudko tmavomodré oblohy {ak nie je úplne zatiahnuté} na ktorých vyniknú teplé farby. Moment niekde medzi, keď už nie je ani denné svetlo, ani úplná tma.
Dni tu začínajú aj končia pohľadom na nekonečnú modrú a horizont, ktorý sa nedá opozerať. Občas sa zavlnia delfíny a Kréta je už nebezpečne na dosah, tak som zvedavá.