Azorské premenlivo volume 9000
Nejako som postupne akceptovala toto počasie a trávim celé dni vonku. Pripomína mi to také nepríjemnejšie PMS, nevieš čo bude o 10 min. Naproti tomu, stále je tu okolo 20 stupňov, takže také letné vlhko. Večer na Netflixe som objavila Colin in Black and white, sadlo ako riť na šerbel a dokonca ma to namotivovalo na ďalší deň.
Chápete, pár motivačných rečí, jeden príbeh a hneď som bola ako keby som si bola niekde načapovať. Na 4tý deň som sa rozlúčila v coworkingu a po ceste do auta ešte zazrela Benjiho – miestny psík, škoricovo-hnedá srsť a takmer ľudský pohľad. Výhľady a motýle už začali byť na dennom poriadku a pekne do radu som začala “vyšpliechavať” vodopády a termálne oázy.
Keď spravíš rozhodnutie, realita okolo sa zmení. Uver si.
Dočista očista ~ Oceány, termál, vodopády
Za prvé dni mi k srdcu prirástlo miesto Ferreira, kde sa dá kúpať v termálnej vode zmixovanej s oceánskou. Jediné čo si treba ošéfovať sú prílivy a odlivy. S prílivom je pochopiteľne termálnej vody tak do hrste, čiže tento čas praje otužilcom. Vtedy je mimo iného fajn mať po ruke lano. Je tam naťahané, aby ľudí mimovoľne neodplavovalo do Atlantiku.
Ako sa mi čistilo v hlave pri tých túrach, tak som upratovala pláže. Pokorné chvíle, odpustenia, staré násery, duševné rozlúčky, vízie. Taká malá interná prales párty. Kráčať bosá, čerstvo vykričaná a vykúpaná v ďalšom vodopáde. Nohy sa mi zabárali do blata, čelovku som nezapla lebo nočné videnie sa zaplo do módu deluxe. Voňala tam vlhkosť a bolo počuť život. Ale len tak jemne, keď som sa zasústredila.
“Prídem až po 9tej, predĺžila sa mi túra, je to ok?”, píšem majiteľke v Ribiera Grande, kde som mala booknuté ďalšie ubytko. Parkovanie s prstom v nose a matrac na jedničku. Sprcha a spať. Zaspávam s myšlienkami, že týmto výletom počnúc už konečne začnem aj písať. Zažiť je to vždy kvetnatejšie, ale možno to niekoho inšpiruje, dať si aspoň raz v živote výlet osamote. A keď osamote, tak ideálne na ostrovy. Aká je to sloboda a privilégium, vedieť sa niekam odviezť a spoľahnúť sa na seba. Šoférovaniu ma najviac naučil ocík. Vždy si na neho spomeniem, keď si jazdím novými miestami a som mu za to nesmierne vďačná.
Kruela, Trblietka a Pohoďáčka
Ďalšie ráno ma prepadla KRUELA {môj večne nespokojný militaristický hlas}. Prišla s tým, že načo vlastne cestujem, však vodopády aj jazerá máme aj doma. A ja na to že: presúvať sa mojej duši robí dobre. Hmm, až ma z tých slov pohladilo pri srdci. A keď nič iné, oceán nemáme, tak to ju vždy umlčí a dá priestor láskavejšej POHOĎÁČKE. V úplne najlepšom prípade rovno Trblietke {kombinácia svetla a radosti – najautentickejšie ja}.
V podstate celý tento deň bol taký z tých zabrzdených. . .na štýl I LAUGH SO I DON’T CRY. Nazberkalo sa mi, trápila som sa pre pár vecí, no našťastie nové miesta dodávajú silu nechať to rozplynúť. Na dlhé šoférovanie po ostrove dnes nebola chuť, tak som zbehla na mestskú pláž v Ribiera Grande. No a ako to niekedy býva. Najväčšiu krásu mávame pod nosom. Zazrela som pláž a v momente mi v duchu zaznelo: toto je mesto, kde by som vedela bývať, ak by som žila V Sao Miguel. Tmavá pláž rovno pod nosom, nádherné útesy a oceánska symfónia. Naďabila som na kachličky, ktoré zhora vyzerali ako kompas a prvýkrát som si zadronila.
Dron a ďalšia radosť vo mne
Konečne! Ten pocit, keď mapujem miesta z vtáčej perspektívy je pre mňa viac ako cool fotka, lebo kamera mi vie lietať. Je to také memento z detstva, keď som lietavala v snoch. Silno som pred spaním zavrela oči a sústredila sa na to, že budovy budú gumené, aby som sa od nich mohla odrážať. Namiesto palivka som mala svetlo, ktoré ma špirálovito vyhadzovalo do vzduchu, keď mi nestačil odraz od budovy. Zakaždým, keď kliknem, snažím sa povedať príbeh alebo preniesť do obrazu emóciu. Stotinosekundový záchvev reality, ktorý ma teleportuje späť na miesta, kde som bola.
Ďalšie dni tu počko podľa predpovedí bude dronu veľmi priať, takže sa snažím, aby mi úsmev neroztrhol hlavu na polovicu a žbrílam, kde by som išla nakuknúť. Že by som dala ešte raz tie výhľady, tentokrát bez hmly? 😀
Stratiť sa, kým sa potrebuješ nájsť, je v úplnom poriadku.
“Byť stratený je privilégium, pretože to môže znamenať, že nie si pripútaný.” – Sadhguru
