Auto chceš, hlavne v blbom počasí
A som tu. V novembri. Sama. Mimo sezónu. Letenky na Azory som tento rok pre dalšie dobrodružstvá presúvala trikrát, čo veľa hovorí o ich cene a chváliť sa tu nebudem 😀 Pomyselná medaila za efektivitu by asi na mojom krku nepristála, no na nadšení mi už tradične neubralo. Ako legendárny Stanko Štepka hovorieval pri hudobnom zoskupení Slniečko “falošne, ale s citom”, tak za mňa “neefektívne, ale zato s radosťou”.
Do Pontady {pracovný názov pre mesto Ponta Delgada} som priletela podvečer a už tam mi to napodiv voňalo ako v amazónskom pralese. K počasiu hlavne toľko, že hovorili, že bude škaredo a krásne nám tu prší už tretí deň. Auto mi teda robí dobrú službu, lebo sa môžem v uzrutnom lejaku zavrieť s výhľadom na oceán. Výhliadok {miradouro} je tu mimochodom toľko, že by sa dalo dva dni chodiť s košom šmakulád a vyjedať ich v daždi hľadiac na oceán pri fajnovej hudbe.
Opustené pláže a divoké sklony
Robím zatiaľ to, čo aboriginci považujú za najviac chýbajúce v dnešnom svete ~ spievam si a tancujem, len tak pre seba. Spev nechávam na jazdu v aute a tanec na opustené pláže. Opustenosť je dôležitý element, lebo sa zvyknem zápale šťastia pri tanci rozplesknúť ako hviezdica a ešte mi pritom žiaľ stále nie je úplne jedno, čo si o mne kto myslí. Núdza tu o také pláže nie je. Najlepším príkladom bola Viola a Lombo Gordo. V podstate odvtedy moje srdcovky. Tam sa ale pripravte, že si užijete serpetínky a sklony ciest levelu “jazdím za redbull”. Čo si budeme, nie je to úplne pre ľudí, čo sa v adrenalínovom šoférovaní nevyžívajú. Stojí to však za tú samotu.
Cestovanie je tu časovo vo všeobecnosti s prstom v nose, lebo od jedného východného bodu k západnému je to max 2 hodky aj s 15-20 min zablúdením. Dobre sa dá naháňať so slnkom, keď sa nárazovo mení počasie. Čo je skoro stále a dobre poslúži appka SPOT AZORES {web / android / apple}, kde sú webkamery z celého ostrova.
Retardéry a stopky ako keby tu zhadzovali a nie vždy sa dá spoľahnúť na Google, čo sa týka kvality ciest. Neraz som si vyšla z auta, aby som tú odbočku najprv zauditovala. To ale platí na ostrovoch všeobecne. Podobnú skúsenosť sme mali s Mariánom na Sardínii, a aj na solotripe po Rhodose, kde som sa ocitla v júni a neplánovane tam strávila dva týždne pred plavbou okolo Grécka.
Je tu atmosfericky
Zobudila som sa na kohúta a veterno od oceánu. Milujem ten šum, nemám rada tú tmu. Keď neplieska dážď, tak plieskajú aspoň palmy od vetra. Predsalen ostrovy sú vystavené poveternostným vplyvom, takže sa dá na to celkom dobre spoľahnúť. Miestna žienka Emilie vravieva, že ak fúka od oceánu, hrozí že sa to prefúka až do dobrého počka, ale ak je to od sopky, tak bude tmavo celý deň.
Dnes bol práve ten “lávový vítr”. Zobrala som si naivne drona s nádejou, že nájdem pokojné miesto na ostrove na pár vzlietnutí. Skončila som s fotením z ruky a navštívila namiesto toho miestnu džunglu {trek na vodopád Cascata do Salto do Prego}. Vodička taká, že ani Wim hof by sa nemusel hanbiť. Nechýbali ani vysokohorské sliepky, čo som teda zažila zatiaľ len tu. Plavky som samozrejme nevláčila nadarmo a namiesto jedného vodopádu som si zdupľovala túru ešte k ďalšiemu. Naboso, sama, do tmy. Dokonalé trojkombo. Inak výborná vec na azorské túry je appka Azores Trails {android / apple}, kde som riešila logistiku, ak som mala náhodou chuť na vyšľapané chodníčky. Väčšinou však obľubujem detské ADHD motkanie v štýle nikdy nevieš kde ťa zaveje ~ aha motýľ, pekný kameň, kde som, odkiaľ som prišla, už som dlho nevidela ľudí, a ty chrobáčik kde bývaš, aký je dátum, a kde mám vlastne auto? {mohla by som to vyučovať popravde :D}.
Deň začal tmavo vonku, tmavo vnútri. Po 34 rokoch so sebou vo vzťahu sa už poznám dostatočne na to, aby som zakročila. A tak aj bolo. Dôležité je pre mňa dať sa fyzicky do pohybu {počíta sa aj presun cez hlavné dvere, nastúpiť do auta, nielen cvičenie} a hlava väčšinou prestane stíhať rozoberať blbosti. Dokonca som zistila, že slovenská hudba je dosť dobrá na jazdu v hmle. Dym od Korbenu, Katarzia, Katarína Máliková, Pozdravy z Biomatu. . . viete čo, tu je playlist.
Cestovať sama je výživný upgrade.
Mentálne, emocionálne, fyzicky, spirituálne.
Na záver taká pikoška: cestovať sama nebola moja šálka kávy a poviem pravdu, pred každým výletom mám uzko, ani zastruhaný vlas by sa mi nevmescil. Prišla som na to, že prvý krok je nanútiť si letenku, akože reálne kúpiť. Alebo mať niekoho, kto Vám natlačí ukazovák na ZAPLATIŤ tlačítko ako to vďakabohuavšetkémunaokolo spravila pre mňa Lenka {ktorá precestovala sama kus sveta a píše ako bohyňa}. Stála pri mne práve vtedy, keď som váhala s prvým sólotripom na Zéland. . .toľko dní, že by stihlo avokádo vyklíčiť. Potom ostáva už len pregĺgať pri balení v štýle “komfortná zóna tešilo ma” a ignorovať diskomfort na zátylku. V panických záchvatoch cestovnej horúčky mám formulku “hlavne všetko postupne”. Hmla sa hmlou rozvidnieva. O tom ale až v ďalších častiach.
