Lekcie týchto dní
Prekážok a výziev bolo neúrekom. Jedného dňa {keď som bola na spodku sinusoídy} som si ale povedala, že Austrália je príliš pekná na akýkoľvek stres a túto cestu idem brať ako EXPERIMENT. Dala som môjmu mysľomozgu návrh : keď nás bude niečo srať, urobíme len jednu vec – počkáme a skúsime zmeniť perspektívu. Niečo v štýle ako z nevýhod vystrúhať výhodu, problém je dar, ktorý máš vyriešiť. Buď vedomá a pozoruj. Len na chvíľu a potom uvidíme, ako to pôjde. Keď to fungovať nebude, tak sa vrátime späť do role obete a budeme si potichučky trpieť, že život nie je fér. Zatiaľ sa odvážim skonštatovať, že odkedy sa takto jednoducho pomenovalo, žije sa ľahšie.
Pomenovaný problém je polovicou riešenia.
Predstava a vízie
Mala som jemnu predstavu, ako by som chcela žiť, s tým, že som bola prvýkrát úplne stotožnená s tým, že to môže celé aj nevyjsť.vyvinula sa z toho, po čom som dlhšie túžila, čo mi opísala Michaela a na základe odporúčania Manly. Zápisky z decembra 2018:
- žiť v malom surferskom mestečku s mega plážami a prírodou
- byť zdravá a vitálna
- robiť 20-30 hodín týždenne
- mať na seba čas a priestor
- spoznať sa s lokálnymi ľuďmi
- chodiť na kultúru
- praktizovať jógu a obklopovať sa s ľuďmi s podobnými záujmami
- tvoriť / fotiť / robiť, čo ma baví a dokázať z toho vyžiť v čo najkratšom čase {postupne si aj ušetriť}
- cestovať po dych vyrážajúcich miestach
Manly je môj nový domov
Žijem v Manly a plní sa mi všetko bod po bode aj s pár bonusmi. Príjemnými aj nepríjemnými. Mám pred sebou krásnu spoluprácu s Bellou a Nicolasom. Kreatívne fotenia s Johannesom. Našla som svoju austrálsku polovičku Jackie. Človeka, ktorý výrába bean to bar čokoládu a obchod, kde majú orieškové maslo. Podobné powerlogy, takže už nemávam absťáky.
Kamarátka Zuzka vo mne odštartovala svojou nádhernou jóga sešn môj vlastný zápal pre tento krásny rituál. Na počudovanie mi zatiaľ nechýba parenica, mak ani bryndza. Konečne nemám pokožku odtieň základná biela a cítim sa bezpečne a spokojná. Aj napriek tomu, že sú dni, kedy sa dejú rošambá. Napr. tento týždeň som spravila poslednú fotku s mojou Nikon D750, ktorá už žiaľ funguje len v mojich spomienkach. Padla mi z útesu {lebo si to aktuálne ešte “môžem” dovoliť a život ma skúša, či som taká parádna, ako tu občas vypisujem}. A ono by to aj prežila, keby netrafila mláčku 1 dcl slanej oceánskej vody v okolí 100 metrov. Tá, ako je už známe, rozleptala všetko a ešte trochu viac. Nebola som zúfalá, ani som sa neobviňovala (čo je u mňa bežná militaristická prax). Práve naopak, sledovala som celkom zaujímavú mentálnu premenu, kde namiesto úzkosti prišla vďaka za to, že som tým útesom neletela dole ja. Kto ma videl fotiť v mojom premotivovanom nadšení vie, že to vôbec nebolo vylúčené. A kto ma pozná ešte lepšie tuší, že v minulosti bol pre mňa stav foťáku na prvom mieste. Takže pokrok intergalaktických rozmerov.
Čo si praješ, sa väčšinou stane, len niekedy bez kontroly nad načasovaním.
Miesto robia ľudia. Ženy a sesterstvo.
Vždy som bola viac v obklopení chalanov a kamošiek som napočítala za všetky absolvované školy na jednej ruke. Vo svete športu, výsledkov a výkonov moja vnútorná žena nedostala veľa priestoru, takže pochopiteľne takúto spoločnosť nevyhľadávala. Sydney bolo na inšpiratívne ženy štedré od začiatku. Zuzka, Janka, Dani, Jackie a Evka boli kombo, ktoré pri všetkej samote, ktorú som si dopriala pohladili moju dušu. Nevynímajúc moju maminu, ktorá to dotiahla na, ako to ľudia volajú, najlepšiu kamarátku.
Cibrila som si pri dievčatách svoju neustálu potrebu porovnávať sa a otvorene o tom hovorila. Začala som cítiť, že všetky sme zaujímavé iným spôsobom a rovnako dôležité. Nie z počutia, skôr z toho ako som sa cítila v ich prítomnosti. Ten pocit sesterstva, ktorý som poznala hlavne z rozprávania sa mi začal vpíjať pod kožu. Otvorené debaty, výmeny názorov neboli dôvod na pálenie mostov, ale na to, aby sme našli k sebe cestu. Byť si bližšie ako pred hádkou, vďaka hádke. Zraniteľnosť bola najväčšia výzva. Uvedomili sme si navzájom, že humor jednej neuberá na humore druhej a to isté platí aj o kráse a všeličom inom.
Neviem kde sa brala vo mne tá potreba súťažiť, lebo práve keď sa ženy spoja, dejú sa zázraky. To ako krásne sa dopĺňame, motivujeme a podržíme, keď už má jedna pocit, že nevládze, alebo sa točí v kruhu. Teším sa, že na tejto úrovni sa postupne liečim a do života mi prichádzajú ženy, s ktorými si vyživujeme ženskú časť. Vybrali sme sa spolu cestou, kde si doprajeme, podporujeme sa, neberieme sa príliš vážne a vyživujeme to ženské krásno, zmyselnosť a spontánnu dievčenskosť, ktorú min ja zvyknem potláčať pre rôzne dôvody.
Sila priestoru
Popri plánovaní a vizualizácii bucket listov a predstáv {ktoré po nejakej dobe začnú unavovať tak, že to nemá nič spoločné s radosťou} som si spomenula na jednu vetu z knižky Fuck it: “Vytvor vo svojom živote priestor… veľa priestoru, lebo všetko nové vzniká z ničoho.”
Slovo priestor tu pre mňa nabral nový rozmer. Priestor pre seba. Priestor okolo seba. Priestor v sebe. Priestor, kde sa neberiem vážne. Priestor bez mojej vlastnej kontroly, kde život konečne dostáva priestos prekvapiť ma.
Uzatvorím to vetou, ktorú mi povedal Boris v jednom rozhovore a balansuje obe roviny. Je dobré mať predstavu, ale treba byť pripravená, vedieť si ju kedykoľvek vyzliecť. Toto mi inak bravúrne funguje aj keď nemôžem zaspať. Tuším som túto radu počula od Sadhguru: Predstavím si, že sa vyzliekam zo všetkých každodenných rolí {fotografka, sestra, kamoška, dcéra..} a zostane zo mňa len malý chumáčik svetla, ktorý sa môže pobrať do večných lovíšť, lebo však nemá čo riešiť.
