Do pohybu telo, mozog sa prispôsobí
Nápadov mám nekonečný príval odjakživa, len realizácia vždy zaostáva. Keď sa teda na niečo odhodlám, mám chuť nahodiť si nejakú čelenku superhrdinky, aká som na seba hrdá.
V duchu sa potmehútsky usmievam, lebo mám po novom takú milú nenátlakovú metódku. Dohodla sa s mysľomozgom a vnútornými kritikmi, že vždy keď sa im niečo nepozdáva a máme nábeh mať x dôvodov prečo nie, vyskúšame jeden pidikrok smerom k áno. . . a uvidíme. Taký experiment, ktorý nie je automatickým súhlasom, ale takým nenápadným pokusom. A ono to funguje, tento nenátlak.
Keď sa o niečom rozhodujem, tak namiesto prehadzovania pre a proti v hlave, spravím fyzicky ten pidikrok a sledujem, čo sa deje. Sama som niekedy prekvapená, kam ma to zavedie {často je to do špajze}. Na jednu postrannú šmakuládu prišiel môj brat Duško, keď povedal: “Ja keď sa rozhodujem o aktivite, nemôžem byť v pozícii ležmo alebo sedmo. Tam je veľká šanca, že nikam nepôjdem. Prehlasujem sa k tej pohodlnej verzii, kde práve moje telo je.”
U mňa to v praxi to vyzerá takto: chcem ísť na bicykel, tak sa postavím a predhodím si 1ks športového oblečenia, že nech telo tuší, čo sa ide diať 😀 Napr. nohavice a čakám, či si oblečiem aj zvyšok alebo si priznám, že dnes je čas na pasívny oddych a vhupsnem naspäť do domáceho. Ak som veľmi odvážna, tak priamo do pyžama 😀
Prvé kroky
Nie je ťažké zasedieť sa pri práci a takéto rozhýbavanie sa je nemalou výzvou. Prvých krokov, ktoré boli viac aj menej dôležité, a bez nich by som tu nebola, som zažila viac. Prvá cesta do Ameriky s mizernou angličtinou. Prvé kroky do neznáma – prerušené inžinierske štúdium a Erazmus v Španielsku. Prvé kroky po operácii nohy, keď som sa opäť učila chodiť. Prvý klik k letenke do Austrálie po 30tke. Prvý krok k vlastnému sebarozvoju. Ale aj také všedné a pritom dôležité ako prvá povedať prepáč v hádke alebo prvý krok, keď treba od niekoho odísť.
A dalo by sa donekonečna. Dôvodov prečo niečo neurobiť a nezačať, resp. vnútorných hlasov, čo ma odrádzajú, napočítam na pár rukách. Ale to je už príbeh o tom, čo sa deje za vnútornou oponou a momenty, keď netreba váhať a radšej nabrať kus odvahy, ktorý zo skúsenosti skoro vždy stál za to.
Veď nakoniec aj pád na hubu je pohyb vpred.
[…] mi doma neplačú.. takže idem, nie je čo riešiť. Ako som to už omieľala v jednom z mojich prvých článkov – neprehadzuj a kúp letenku {keď sa na to necítiš, odporúča sa pritom prítomnosť […]
[…] každým výletom mám uzko, ani zastruhaný vlas by sa mi nevmescil, ale prišla som na to, že prvý krok je nanútiť si letenku a potom sa mi už ťažko dá […]