Pretlak zážitkov, čaro zápiskov
Väčšinou píšem, keď ma to chytí. Aktuálne v aute, keďže sa s Lenkou {češka, ktorú som spoznala v Sydney a nebezpečne mi svojím humorom prirástla k srdcu} striedame za volantom a ja som sa ocitla na sedadle spolujazdca. Máme vzájomné príjemné ticho a každá pre seba čas spracovať to miesto, ktoré sme pred chvíľou opustili. Príjemná samota na striedačku s dobrou spoločnosťou. A keď je ticha veľa, pustíme si Playlist Roatripovo.
Mať veľa zážitkov je síce zvládnuteľné, otázne ostáva do akej hĺbky sa stihnú vstrebať, ak je ciest veľa. Od roku 2008 nebol rok, kedy by som niekam nešla. Pocestovala som aj žila na rôznych kontinentoch. Za ten čas mi ostal pocit, že pri kvantite miest neostal priestor na takú vydatnú absorbčnú medzeru.
Miesta si zaslúžia viac času aj vnímania. Ja som tú svoju neprítomnosť na sebe po pár rokoch všimla. Začala som sa teda sústrediť viac na to, kde som a vracať sa aj na rovnaké miesta. Doslova ma začalo baviť motkanie sa . . . úplne bez plánov a nechávam sa prekvapiť tým, čo nájdem.
Dokonca existujú ľudia, ktorí sa takýmto pozorovaním a spolutvorením s prírodou umelecky prejavujú do dokonalosti. Jedným z nich je Andy Goldsworthy, ktorý ma dojíma zakaždým, keď ho počujem rozprávať o genius loci nejakého miesta. Úplne najvýstižnejšie je to cítiť vo filme RIVERS AND TIDES {časť prvá a časť druhá}. Veľmi odporúčam pozerať a žasnúť, aký dialóg tento pán vedie s prírodou.
Vnímať kde a s kým som. Miesta, ľudí, seba a svoje potreby a emócie.
Genius loci a lokálci
A vlastne nebolo to tak aj kedysi? Nedalo sa ísť všade a ľudia mali “svoje miesta” doma. Poznali ich tak verne ako blízkych ľudí. V dobrom aj menej príjemnom “počasí”.
Keď som bola s Mariánom, ktorý bol cestovateľský opak mňa, tak sme po pár hádkach spojili jeho predstavu oddychu all inclusive s mojou dynamickou verziou roadtripu. Neboli sme na jednom mieste, ale ani nebehali ako odtrhnutí z reťaze. Venovali sme sa sebe aj miestam, rozprávali s miestnimi. Aj do vnímavého cestovania som musela dozrieť. Miest sme navštívili menej a vracali sme sa na ne v rôznom svetle a počasí. A veruže nie kvôli lepšej fotke, skôr len tak. Vnímať dynamiku miesta, vidieť život a dynamiku aj v zdanlivo statických veciach. Z jóga tréningu na Bali som si dokonca odniesla krásnu myšlienku ako nechať miesto krajšie ako sme ho našli. . uprataním pláže, vylepšením toho, čo sa nám nepáčilo, opravením, spontánnym tancom na pláži, rozveselením lokálcov, kontaktom so zvieraťom.
Pripomínam si to pred každým výletom, krátkym či dlhým. Po čom vlastne túžim, nechávam miestam aj priestor na vyjadrenie a prekvapenie? Keď počkáš, uvidíš skrytý príbeh, často rozprávaním sa s lokálnym človekom, ktorý miesto pozná po vôni aj po tme. Autentickú lokálnu realitu.
Niekedy sa ma miesta doktnú tak, že sa to dá popísať len vzájomným pohľadom v tichu. Srdce mi búcha z toľkej krásy, ktorú nám Tasmánia špliecha do očí. Nádherné krivky, 50 odtieňov zelene a obloha každý deň v novom prevlečení. Bez hanby a akýchkoľvek obáv, čo si o nej pomyslíme. Na nič sa nehrá, nerobí dojem. Len je… dokonale nedokonalá a tým krásna.