Kréta, objatia a čas s rodinou
Na Kréte sa zdržíme, lebo Arno má ďalšie srdcové stretnutie. To, čo sem píšem, sú len malé útržky reality a musím sa veľmi ovládať, aby ten článok nemal kilometer. Dávkovať to budem podľa destinácií. Zatiaľ sa držím Grécka, začiatkov a prvého kontaktu s plachtením. Neskôr sa dostanem aj k plavbe z Baleárov do Malagy a asi najväčšej a najdobrodružnejšej pasáži z Portugalska do Belgicka. Môj bok sa mi medzičasom poďakuje, lebo aspoň takto pri písaní blogu, mi ho od toľkých zážitkov nevyvalí.
Vždy je pre mňa dojemné vidieť stretnutia a rozlúčky. Kedysi som chcela chodievať na letisko len kvôli tomu, aby som zachytila takú tú prchavú energiu, ktorá sa deje okolo ľudí pred a po odlúčení. Po prebdenej noci sme dorazili do zátoky a kotvili pod dohľadom východu slnka. Ranný skok do vody a potom vhupsnúť do kajaku smer breh a vzácne stretnutie. Mávali sme si už z polky cesty. Fee vibrovala od radosti na všetky strany a vyskočila prvá. Potom sme s Arnom pomaly skryly pádla a dotiahli kayak na breh. Vyžívala som sa v sledovaní stretnutia Arna so svojimi rodičmi po pár rokoch.
Silné pohľady a nevypovedané veci, ktoré ľuďom ostávajú v tele, sa najlepšie transformujú do jednoduchých dlhých objatí.
Elounda chill
Veľa času sme strávili rozhovormi a užívali si zakotvenú loď na jednom mieste. Kréta bola štedrá na prechádzky a neskôr aj výživná na opravy. Neviem, či Zuki trucovala, že je na jednom mieste alebo sa len začali ukazovať veci, ktoré vydržala z Turecka až sem. Meltemi úradovali aj tam, kde sme sa snažili skryť. Jednu noc, keď sa vietor dvihol na nárazy okolo 40 km za hodinu, sme na striedačku pozerali, či nám hrozí “dragging” {či nás aj s kotvou nepotiahne mimo bod, kde kotvíme}. Spala som vonku a oka som zažmúrila až keď vietor zjemnil svoje orgie.
Spoznávali seba aj prostredie. Večer pri ohni, miestne špeciality, šnorchlovanie, prechádzky s rodičmi a Feefee, čistenie pláží. Pomedzi to samozrejme aj plánovanie ďalšej cesty okolo Kréty smer Zakyntos. Patty, Arnova mamina, neváhala ani chvíľu, keď mala možnosť prispieť k čistej planéte. Ona je v podstate taká chodiaca dobrá duša. Je aktívna aj doma v Belgicku. So svojím manželom Danielom, mimo svojej práce, aktuálne pomáha ľuďom, ktorí kvôli prírodnej katastrofe ostali vytopení a bez strechy nad hlavou. My sme v čistení okolia, v ktorom sme aktuálne boli, s Arnom spoločne pokračovali aj neskôr, či na súši alebo pod vodou počas šnorchel-freedivingu.
Najsilnejším dňom bol asi moment, keď Arno konečne mohol plachtiť so svojimi rodičmi. Mamina sa prekonala, lebo paradoxne jej býva zle už pri pohľade na loď a vodu. Keď sme po vyplávaní na otvorené more chytili prvý vietor a správne nastavili plachty, prišiel magický moment a vypli sme motor. Na boku stačilo potiahnuť kovový výčnelok a nastalo ticho. Šum mora a vietor do plachiet. Spravili sme si malé meze a pustili veľmi jemne príjemnú hudbu. Popri manévrovaní sa rozprávali príbehy o jeho dobrodružstvách z Austrálie do Suezkého prieplavu. Keď si Arno s ocinom prešiel detaily k plachteniu, tak som si to jedným uchom všetko nahrala. Opakovanie je matka múdrosti. Krásny deň. Zažili Zuki naživo a vzájomná radosť sa z lode prelievala priamo do mora.
Azúrové more, príjemné rozhovory, staranie sa o Zuki, čistenie pláží, smiech a chutné jedlo.
Dymové signály z motora
V deň, keď sme rodičov vyprevadili na letisko, Zuki nenaštartovala. Dvomi slovami: veľa dymu. Fotky o smaku dymovym doplním, keď sa k nim dostanem. Dôležité bolo, že plány sme museli pomeniť. Vlastne to malo vplyv na celý Arnov itinerár, nielen naše drobné zastávky vrámci Grécka. Z prvotného smeru na juh sa rozhodlo o severnej časti. Motor ale vôbec nevyzeral schopný podržať nás aspoň na trasu okolo východného cípu. Vynaliezavosť, trpezlivosť a odolnosť boli cnosti, ktoré sme vtedy potrebovali najviac. A náhradné diely. Ten funkčný motor by naozaj potešil 😀
Dilemy okolo toho, či srdce Zukini Arno opraví sám alebo bude treba zásah niekoho iného v prístave {čo by bola práca na x týždňov a nejasný výsledok} nás zabrzdili na dobrých pár dní. Aby nebolo málo službu vypovedal aj outboard {prívesný motor} na zodiacu/dingy {nafukovacia loď}, čo sme veselšou optikou zobrali tak, že si do budúcna viac zašportujeme používaním kajaku, ak budeme kotviť ďalej od brehu. Nie vždy sa dá byť, čo by kameňom dohodil.
Spoznávanie ostrova a jeho rokliny
Problémy na lodi mali ďalšie pozitívum, spoznávali sme jedno miesto stále viac a hlbšie. Požičali sme si auto a mimo riešeníc s motorom sme skúšali každý deň objavovať miesta na súši. Jedným z miest, ktoré nám ostanú v pamäti bol jednoznačne Richtis Gorge. To miesto si ma získalo hádam všetkým. Bol to ukážkový výlet, kde doteraz netuším, či bola lepšia cesta alebo cieľ.
Asi na 30 miestach som v duchu bivakovala a na konci nás čakal vodopád. Na šupu sme boli dnu všetci traja. Feefee poobháňala ďalších ľudí s prosbou o hádzanie palice do vody a späť. Do úplnej únavy. Niekde na tomto krásnom mieste som stratila Hedgy {plyšová ježura, ktorá so mnou cestovala od čias Tasmánie} a ešte pár dní som nad ňou trúchlila. Vec nevec, nejaké to puto tam bolo.
Kréta je podmanivá a to som videla len minimum. Paradoxne, spolu s Rodosom ma ako ostrovy Grécka lákali minimálne, no podľa počtu roklín a krásnych hôr by sme tu mohli byť mesiace.
Nový dinghy a smer Chania
Popritom ako sme hľadali súčiastky, ktoré bolo treba na opravu, nás už stihlo spoznať v meste pár ľudí a aby sme chytili aj defekt. Dingy sa nám každopádne podarilo priniesť na palubu. S rešpektom a polozúfalými pohľadmi sa Arno pár dní povenoval motoru. Vrámci mojich skúseností s opravovaním motora som robila hlavne psychickú oporu. Niekedy jemu, niekedy obom 😀 Feefee to celé prečkala s gráciou a ja som zatiaľ využila luxus zakotvenej lode na predprípravu smoothies, polievok a iných vecí, ktoré sa dali dať do mraziaka a v rýchlosti zohriať počas plavby. Keď sme na otvorenom mori, variť sa dá len v polohe pavúko-chobotnice s chápadlami opretými o všetko statické. Arno to volá tuším sailing jóga, hlavne keď niečo za jazdy opravuje :D. Aj pri prezliekaní je sranda, hádže Vás zo strany na stranu a všetci vyzerajú pri chôdzi podgurážení. Používanie Wc na lodi je odporúčané mať vrámci možností dopredu načasované a vo vlnách veľmi zaujímavá aktivita 😀
Keď sme dali Elounde zbohom a so zastrúhanými riťami sme opäť vyplávali, verili sme, že tento pokus už vyjde. Až časom zistíme, či je motor súci na ďalšie presúvanie a spolu s metódou “neskúsiš – nevieš” nám ostáva veriť. Preženiem, keď to prirovnám k dôvere a odhodlaniu z filmu Kontiki, no myslím, že raz zažiť, aj keď v tomto jemnom podaní, je naozaj lepšie ako 100 vidieť.
Netušili sme ako sa to bude vyvíjať ďalej. Počasie nám vôbec neprialo, takže sme si hovorili, že nových zážitkov “plavíme sa proti vetru, lebo čas začína tlačiť” bude asi nespočetne. Každopádne s každou vlnkou a vrčiacou Zuki sme mali nádej, že nás v nepríjemnom počasí presunie aspoň do Chanie. Odtiaľ by to už malo byť zase o plachtení. Kurz máme dobrý a z nadšenia neubudlo. Napriek všetkému sa na doskách Zuki začínam stále viac cítiť ako doma.
Keď na mori nejde niečo podľa plánu, trpezlivosť, súdržnosť a vynaliezavosť sú zlato. Plán B sa môže rýchlo zmeniť na C, D a E.