Pod hladinou I. ~ Sudán | Hlboký juh

Kurzy potápania a mentor

Lakocinka vrámci absencie atmosférického vzduchu vo väčších hĺbkach a problém odovzdať kontrolu nad mojim dychom nejakému prístroju, ma dlho náramne demotivovala. Neodhodlala som sa ani v Austrálii, keď som to mala 50 metrov od domu. Podarilo sa mi okúsiť potápanie až po návrate na Slovensko. Môj online nákup kurzov v štýle “dám si to do košíka, ale ešte si to premyslím radšej” trval asi 2 mesiace… kúpila som si Academia Aquatica kurz potápania, teda hneď dva. Však, keď už to toľko trvalo, tak nech to má grády.

Vrámci rekreačného potápania sa začína kurzom OWD {open water diver} a pokračuje sa ADVANCED. V podstate ide o to, oboznámiť sa s tým, ako to celé funguje v bazéne a potom sa ide na otvorené vody. V prvom kurze je maximálna hĺbka do 18 metrov a v tom ďalšom pokročilom sa to prirodzene nabaľuje.

Martin, môj inštruktor potápania, pochopil, že nedať mi čas premýšľať je dobrý postup a takisto, že mikromanažment u mňa nefunguje a treba mi nechať mi kus slobody v rozhodovaní a priestor na riziko vrámci vlastnej zodpovednosti. Darmo, nájsť si inštruktora, ktorý Ti verí a vychytá, čo ti sadne je základ. Vzájomná dôvera pri pobyte v počiatočne neprirodzenom prostredí, kde dýchaš pomocou prístroja, je dosť kľúčová. 

Filozofia pod vodou

Ako uvádzajú na stránke akadémie: “Potápanie nie je rizikovým športom, pokiaľ sa mu venujú ľudia s dostatočnými znalosťami, rešpektujúci bezpečnostné zásady a limity s ktorými sa oboznámia v potápačskom kurze.” V dobre nastavených pravidlách tkvie sloboda. Ja uvediem, len tie, ktoré mi dali užitočné nasmerovanie aj do života na pevnine:

• Dýcham zhlboka a ak sa niečo deje, namiesto paniky sa zastavím, plynule dýcham a keď som kľudná prichádzam s riešením.
• Za seba som zodpovedná v prvom rade ja sama.
• Som k dispozícii a v dostatočnej blízkosti, ak by môj partner potreboval pomoc.
• Rešpektujem okolie, v ktorom potápam.
• Ak sa necítim akokoľvek dobre, netlačím na pílu, oddýchnem si a počkám na ďalší ponor.
• Ostať v pokoji, aj keď si pod tlakom, je potápačský level Jedai. 

Vždy keď som išla pod hladinu a pripomínala si to, sľúbila som si, že tieto krásne zásady skúsim mať na pamäti aj po vynorení na súši. 

“Pre väčšinu ľudí je potápanie blízko k tomu, akoby ste sa stali astronautom. Opúšťate planétu Zem a vstupujete do cudzieho sveta”. – Mary Frances Emmons

Červené more dojatia, prvé ponory v skratke

Sudán bola moja prvá zahraničná potápačská destinácia a so slzou v oku môžem povedať, že sa mi tie ponory vytetovali do knihy zážitkov. Bol to crowdfunding narodeninový darček od mojich blízkych a v rámci toho, že som mala za sebou sedenia s couchkou a polroka depresií, mi to padlo veľmi vhod. Dokonca si dovolím tvrdiť, že sedenia sú super, aj pomenovať si problém, no najviac lieči dušu práve ten zážitok.

Niečo po čom človek bytostne dlho túži a možno si to sám nedovolí zažiť. V depkách sa mi premietalo, že načo. Všetko je vtedy pocitovo zbytočné, aj človek sám, vrátane obyčajnej radosti.

Problém bol môj kľúč ~ dovoliť si byť na chvíľu zbytočná, dovoliť si tú zdanlivo “neužitočnú” radosť.

So zatajených dychom som si vo vlnách povedala, že keď uvidím lietajúcu mantu, tak som spokojnostne vybavená. Aj keď šance boli také nemrdom, zavítala k nám hneď na druhý deň. Takmer som ju od dojatia nevidela cez zaslzené okuliare. Fotku nemám, zato spomienka je vygravírovaná hlboko. Lietala si beztiažovo okolo nás, jemne nasvietené bruško zo svetla nad hladinou a potom sa stratila v tmavomodrom nekonečne.

Primárnym ťahačom boli kladivohlavé žraloky a keď sme ich asi 2x vrámci ponorov v hlúčiku x desiatok kusov zazreli, hýkali aj skúsení potápači. Ostatné ponory by som stručne nazvala multispektrálne vyžitie – akvárko plné farieb. Úplne iný zážitok ako doma na videu. Oblieval ma rešpekt, pokora a vďačnosť za to, že sme v tekutom svete zdieľali svoju prítomnosť so všetkými tými krásnymi tvormi. 

Idzem – nejdzem. . . Lady days

Dojatie naberalo niekedy až také grády, že som začala mať podozrenie, že v tomto úradovala aj menštruácia. Vychádzalo to presne na tento zájazd, tak som sa pokúšala nájsť nejaké info, že či to nejako ovplyvňuje ženy pri ponoroch. Normálne, že misia niečo nájsť. Fyziologicky aj mentálne je to už aj bez potápania výzva s tými hormonálnymi koktejlami, tak ma to zaujímalo.

Ako to už býva, skoro všetky ženy sme boli v tomto zosynchronizované, tak sme to odskúšali na vlastnej koži. Riziko dekompresnej choroby je ževraj väčšie, takže treba byť opatrná, ale emocionálne je to šupa. Plus som si všímala, že aj keď fyziologicky telo bolo pod tlakom, tak to skôr pôsobilo ako príjemné objatie. Spolu s beztiažovým stavom, ktorý potápanie prináša, to malo na mňa prudko relaxačný účinok. Vhupsli sme do vody a aj keď sme mali bolesti, pod vodou zmizli. A nie, nebola to dusíková narkóza 😀 Naozaj len také levitačné uvoľnenie a prijatie. Takže za mňa lady days nie sú v tomto žiadna prekážka.

Talianska strava od Sudáncov a dobrá partia

Asi sa zhodneme, že poživeň a spoločnosť sú na zájazdoch prudký základ. Aj pod vodou aj na lodi vládla pohoda a mali sme tak svorne, humorne. Poobzerali sme vrámci hlbokého juhu skryté panenské pláže, chytali bronz, oddychovali. Predsalen 3x denne ísť do vody okrem satisfakcie celkom výdatne vyčerpá po pár dňoch. Východy sa striedali so západmi. Každý mal čas pre seba aj možnosť pokecať, ak mal chuť. Atmosféra bola pri 12 ľuďoch, ktorí sa viacmenej nepoznali náramne príjemná.

Režim na lodi

Presúvali sme sa vrámci 12 dní na pár miest. Zažili si pokojné vody aj celkom slušný príboj. Vetry aj pokojné zrkadlové vody. Vstávali sme skoro ráno a prvý ponor bol nalačno s trochou čaju a sušienkami. Pred každým ponorom bol briefing vo vedení divemastra {stručný popis miesta a podmienok, v ktorých sa pôjde potápať a zadelenie partnerov od človeka, ktorý sa vyzná v danej lokalite a má náležité skúsenosti s vedením skupiny}.

Moje uši, ktoré celkom na začiatku haprovali skrz tlak, sa postupne umúdrili a mne už netrvalo 2 svetelné roky, kým som sa zanorila a prišla k ostatným. Denne sme absolvovali dokopy tri ponory. Tuším sme dali aj 2 alebo 3 nočné, ale to by som musela pozrieť do potápačského diárika. Raňajky boli až po prvom ponore a na večere som sa tešievala už od obeda. Občas sme chodili Abdulovi nakúkať do kuchyne pri prvej zdanlivej vôni. Chlapci lovili ryby pred západom slnka a niekedy aj cez deň. Servírovali sa nadivoko ulovené dary mora a my ako správni slováci sme si samozrejme pribalili klobásku aj parenicu 😀 Medzi ponorové hodinky a večery sme trávili rozhovormi. Najkrajší návrat do čias bez internetu.

Predposlednú noc sme zakotvili v prístave a bolo vidieť ako si každý rekapituluje zážitky. Niekto v sebe, niekto s blízkymi na telefóne. Takmer 2 týždne sme boli bez internetu. So svetom nás spájal len satelitný telefón. Taký mini návrat do minulosti, keď bolo na správu k dispozícii obmedzený počet znakov a cvakalo sa za každý odoslaný kus 😀 V prístave to pochopiteľne potom na chvíľu vyzeralo ako v internetovej kaviarni.

Zavialo ma k plachetnici

Kde tu zrazu, sa u nás objavili 3 susedia. Je to v komunite jachtárov celkom bežné, že sa kapitáni navštevujú a prebiehajú aj nejaké tie bartre. Po plavbe sa vždy nájde niečo, čo už došlo. Alkohol bol v rámci ramadánu v Sudáne vyvažovaný zlatom, lebo sa nedal nikde dostať. Ani pivo. Mne osobne to bolo šumafuk, ale tie smutné tváre našich hovorili za veľa. Pošťastilo sa im vďaka návšteve a bolo aspoň na prípitok k oslave jedného z pasažierov. Mne sa zase tým, že som spoznala Arna otočila min. druhá polovica roka 2021 na jedno veľké dobrodružno.

Od Arna som pri odchode vyfasovala knihu o živote na lodi. Poznáte to, niečo Vás chytí za srdce a iphone sa začne plniť tématickými obrázkami . . uzlov, plachetníc a komixov o živote na mori. Ostali sme v kontakte a keď úspešne preplával cez Suezský prieplav naplánovali sme spoločné plachtenie v Grécku. Zo Sudánu som odchádzala s touto myšlienkou: namiesto naháňania pocitu urputnej užitočnosti a zisťovania, či už poznám svoje poslanie, nasmerujem svoju energiu na podporu toho, pri čom strácam pojem o čase a úprimne ma teší, na kultiváciu vnútornej spokojnosti a slobody v tele.

Liekom na čokoľvek je slaná voda – pot, slzy alebo more. — Isak Dinesen.